STAROSTLIVOSŤ O CHORÉHO S ALZHEIMEROVOU CHOROBOU V DOMÁCOM PROSTREDÍ

Středa, 26. únor 2014

Abstrakt: Alzheimerova choroba (ďalej iba ACH) predstavuje najbežnejšiu príčinu demencie (ide o 50 - 60% prípadov demencie). ACH nie je bežným príznakom starnutia a nerešpektuje žiadne sociálne, ekonomické, geografické alebo etnické hranice. Človek trpiaci demenciou potrebuje pomoc v každom aspekte svojho života. Pre chorých a ich opatrovateľov existujú rady, starostlivosť a podpora. V  predkladanom príspevku analyzujeme a sprístupňujeme problematiku princípov fungovania rodinnej starostlivosti v kontexte rodinného príslušníka s Alzheimerovou chorobou.

Kľúčové slová: demencia, Alzheimerova choroba, rodina, úloha rodiny, opatrovateľ, záťaž, opatrovaný

 

Abstract: Alzheimer's disease (hereafter AD) is the most common cause of dementia (an 50 to 60% of cases of dementia.) ACH is not a common symptom of aging and does not respect any social, economic, geographic or ethnic boundaries. A person with dementia needs help in every aspect of his life. For patients and their carers, there are advice, care and support. In the present contribution we analyze this problem and the principles of functioning of family care for a family member with Alzheimer's disease and also its impact on carers.

Key words: Dementia, Alzheimer's desease, Family, Family roles, Caregiver, Burden, Care recipient.

Alzheimerova choroba je závažné neurodegeneratívne ochorenie mozgu, ktoré vedie k úbytku niektorých populácií neurónov a v dôsledku toho k mozgovej atrofii (úbytku nervového tkaniva). Ten má potom za následok vznik syndrómu demencie. Táto príčina demencií je zo všetkých najčastejšia. Predstavuje v čistej podobe približne 50 % všetkých demencií.

Klinický obraz: Demencia sa rozvíja nenápadne - „ plazivo“, spravidla sa zo začiatku prejavuje a diagnostikuje ako mierna porucha kognitívnych funkcií. Prvými príznakmi bývajú poruchy pamäti, a to najmä krátkodobej. Pomerne skoro sa v priebehu rozvoja demencie objavujú poruchy orientácie v priestore a čase. Orientáciu v priestore (tzv. zrakovo-priestorové funkcie) možno testovať napríklad nakreslením vzájomne sa prelínajúcich obrazcov podľa predlohy. S postupným prehlbovaním sa demencie začnú pacienti blúdiť, často ďaleko od svojho bydliska, v ťažších štádiách demencie aj vo vlastnom byte. V dôsledku narušenej orientácie v čase idú napríklad nakupovať v noci. K poruchám orientácie sa často pridružuje zníženie až zánik schopnosti logického uvažovania a súdnosti. Postupne sa rozvíja porucha pamäti vo všetkých zložkách, ktorá môže viesť v ťažkých štádiách demencie až k amnestickej dezorientácii - chorí sú úplne dezorientovaní, pretože si nič nové nezapamätajú. V priebehu vývoja ACH dochádza k zabudnutiu mien, pojmov, k podstatnému zníženiu slovnej zásoby. Dochádza k podstatnému zníženiu intelektu, myslenie sa spomaľuje. Môžu sa objaviť poruchy fatických funkcií (všetky typy afázií). Schematicky možno rozdeliť demenciu Alzheimerovho typu do troch stupňov: ľahká, stredná a ťažká demencia.

1. Ľahká demencia sa vyznačuje poruchami pamäti, ktoré sú jednak subjektívne (chorý si uvedomuje úbytok pamäti), tak aj objektívne merateľné testovacími metódami. Dochádza k poruchám deklaratívnej pamäti, a to predovšetkým v krátkodobej a strednodobej zložke –dochádza k poruchám zapamätania si nových informácií ale aj k poruchám aktivít denného života, predovšetkým v profesionálnej sfére a zložitejších aktivít. Môžu byť už pozorované poruchy orientácie, predovšetkým vo vzdialenejších a pacientom menej navštevovaných miestach. Zriedkavé nie sú ani poruchy nálady (hlavne depresia, na ktorej sa vo včasných štádiách ACH môže podieľať aj uvedomenie si úbytku pamäti a ďalších funkcií).

2. Stredná demencia sa prejavuje výrazným zhoršovaním pamäti vo všetkých zložkách. Dezorientácia v čase a priestore je častá.

3.  Ťažká demencia sa vyznačuje ťažkými poruchami pamäti vo všetkých zložkách. Chorí nie sú schopní si zapamätať nové informácie, sú úplne dezorientovaní, nie sú schopní si zapamätať, kde je ich posteľ, izba, WC. Nepoznávajú ľudí okolo seba, a to často ani najbližších príbuzných.

U väčšiny chorých je to pomaly vznikajúca demencia s postupne sa zhoršujúcim priebehom (v individuálnych prípadoch je spomalenie až zastavenie zhoršovania možné). V štádiu ťažkej demencie bývajú poruchy chôdze a jemnej motoriky, ťažké poruchy pamäti, správania sa a emócií, závažne obmedzené sú aktivity denného života. ACH končí smrťou a trvá obvykle od objavenia sa prvých príznakov do úmrtia približne 7-10 rokov. Je pravdepodobné, že s použitím nových liečebných postupov sa bude dĺžka prežitia chorých s ACH predlžovať. Rýchlejší priebeh ochorenia je známy u pacientov s včasným výskytom ochorenia a genetickou predispozíciou. Pacienti s ACH umierajú obvykle na bronchopneumónie (zápaly pľúc a priedušiek) či iné komplikácie imobilizačného syndrómu.

LIEČBA ALZHEIMEROVEJ CHOROBY

ACH nie je zatiaľ vyliečiteľná, ale vhodnou liečbou možno mnohým pacientom spomaliť rozvoj demencie, oddialiť jej ťažké štádiá a zlepšiť tak kvalitu ich života. Liečebné prístupy ACH možno rozdeliť do dvoch kategórií: na biologické a nebiologické, pričom v praxi je vhodné obidva spôsoby kombinovať.

Rodina a chorý s ACH. Rodinný život má pre starého a zvlášť chorého človeka veľký význam. Možnosť žiť v prirodzenom sociálnom prostredí je pre seniora predpokladom pre udržanie prípadne i rozvoj spoločenského postavenia. Rodina ako základný článok spoločnosti vytvára bezpečný priestor pre život seniorov, pomáha im udržiavať si nezávislosť, samostatnosť, je priestorom medzigeneračnej solidarity a bráni ich sociálnemu vylúčeniu.

Úloha rodiny v starostlivosti o chorého člena sa menila. V minulosti bolo zvykom v rodine starať sa o tých jedincov, ktorí z rôznych dôvodov stratili schopnosť sa o seba postarať. V priebehu historického vývoja sa rodina ako centrum starostlivosti o svojich chorých členov dostala do úzadia. Zodpovednosť v starostlivosti o chorých sa preniesla vo väčšej miere na zdravotnícke zariadenia. Rodina a nemocnica si akoby v tomto smere vymenili svoje úlohy. V súčasnosti sa začína v odborných kruhoch presadzovať stratégia, ktorá spočíva v tom, že by väčšina chorých mala byť ošetrovaná prevažne doma. Hovorí sa o úlohe rodiny v starostlivosti o svojich chorých členov, ktorú nemôže nahradiť žiadna zdravotnícka inštitúcia. Táto filozofia súvisí samozrejme i s ekonomickými aspektmi.

Z ošetrovateľského hľadiska existujú dve základné oblasti, v ktorých sú účasť a zapojenie rodiny v starostlivosti o chorého nezastupiteľné:

1. rodina ako zdroj informácií - pre ošetrovanie prípadne liečebnú starostlivosť môže byť rodina významným zdrojom informácií, ktoré môžu ovplyvniť kvalitu ošetrovateľskej starostlivosti.

2. rodina ako aktívny účastník priamej starostlivosti. Rodina môže plniť ochrannú funkciu, ktorú zaujíma predovšetkým opatrujúca osoba (manželka, deti), aby si chorý príliš neuvedomoval svoju závislosť. Preventívna funkcia je spojená s vhodnou úpravou liečebného režimu a domácnosti, zabraňujúcou komplikáciám a zhoršovaniu zdravotného stavu. Podporná funkcia vyjadruje psychickú a fyzickú podporu a pomoc. Postoj rodiny a jej ochota starať sa o chorého v domácom prostredí bezprostredne ovplyvňuje celý rad faktorov ako napríklad: ochorenie člena rodiny, jeho závažnosť, dlhodobosť a prognóza. Zatiaľ čo je rodina schopná postarať sa o chorého krátkodobo, oveľa zložitejšie je ošetrovanie chorého, ktorý je postihnutý imobilitou, instabilitou, inkontinenciou či intelektovými poruchami. K faktorom, ktoré typicky ohrozujú stabilitu v domácom prostredí, patrí nezvládnuteľné alebo netolerovateľné správanie, ochorenie starajúcej sa osoby, konflikty v rodine alebo finančné problémy (9). To, či sa rodina dokáže vyrovnať so stresom, akým je choroba, závisí aj od schopností jej jednotlivých členov. Rodiny s dobrou vzájomnou komunikáciou ľahšie diskutujú o svojich pocitoch a obavách súvisiacich s ochorením i o jeho dosahu na fungovanie rodiny.

PRINCÍPY FUNGOVANIA RODINNEJ STAROSTLIVOSTI

Starostlivosť o starého chorého človeka znamená pre rodinu veľkú psychickú záťaž, čo môže mať významný vplyv na fungovanie rodiny. Dobre fungujúcu rodinu môže psychický stres z dlhodobej starostlivosti o nesebestačného člena rodiny negatívne ovplyvniť a spôsobiť problémy v jej fungovaní. Jeřábek (2005) vypracoval nasledovné princípy, ktoré by mali pomôcť rodine správne fungovať v čase, kedy sa stará o chorého seniora.

Solidarita a sociálna súdržnosť ošetrujúcej rodiny. Solidarita predstavuje jeden zo základných predpokladov sociálnej súdržnosti. Súdržnosť rodiny znamená pre starajúcich sa veľkú sociálnu a psychickú podporu. Na jednej strane sa môžu v starostlivosti o chorého striedať jednotliví členovia rodiny v rámci dobre fungujúcej rodiny, na druhej strane už samotné vedomie, že sa ošetrujúci má na koho spoľahnúť v ťažkých chvíľach, môže znížiť extrémne psychické napätie. To všetko je však podmienené súdržnosťou v zmysle zdieľania spoločných hodnôt, noriem, vzorov správania.

Rozdelenie rolí. Aby mohla starostlivosť v rodine efektívne fungovať, musia si členovia rozdeliť určité úlohy. V ideálnom prípade by mal každý člen zastávať svoju funkciu, v rámci nej plniť pridelené povinnosti a vytvoriť tak fungujúcu rodinnú sieť, vďaka ktorej by celé bremeno opatrovania nespočívalo iba na jednom opatrovateľovi.

Vďačnosť, láska, zdieľanie. V rodine je starostlivosť o starých rodičov a manželov založená na princípe vďačnosti, lásky a vzájomného zdieľania. Ak je vzťah medzi dieťaťom a rodičom založený na princípoch lásky a vďačnosti, mala by potom aj starostlivosť dieťaťa o starého a chorého rodiča prebiehať na rovnakých princípoch.

Hľadisko výkonnosti. Výkonnosť zahŕňa veľké množstvo faktorov, ktoré pôsobia na schopnosť rodiny poskytnúť a uniesť dlhodobú starostlivosť, čo zahŕňa počet ľudí, ktorí môžu a chcú sa starať, ekonomické zdroje, ktoré má rodina k dispozícii a ďalšie rodinné zodpovednosti. Dôležité sú aj také atribúty, ako je rodinná dynamika a kultúrne a náboženské tradície (5).

ATRIBÚTY KAŽDODENNEJ STAROSTLIVOSTI O CHORÉHO S ALZHEIMEROVOU CHOROBOU

K základným oblastiam každodennej starostlivosti o chorého s Alzheimerovou chorobou patrí:

  • osobná hygiena, kúpanie a obliekanie,
  • stravovanie a výživa,
  • starostlivosť o vyprázdňovanie pacienta,
  • komunikácia s chorým,
  • kognitívne poruchy a poruchy správania,
  • denný režim chorého,
  • bezpečnosť a úprava prostredia v domácnosti.

Osobná hygiena je dôležitou súčasťou životného štýlu človeka. Chorého s Alzheimerovou chorobou je potrebné upozorňovať na dodržiavanie osobnej hygieny. Môže zabúdať na umývanie, kúpanie sa alebo už nebude vedieť, ako to má urobiť. Potrebuje pomoc aj pri česaní a pri holení. V tejto situácii je potrebné rešpektovať viac ako inokedy jeho dôstojnosť, taktne ho upozorniť, že je potrebné sa okúpať a ponúknuť mu pomoc, snažiť sa čo najviac dodržiavať jeho predošlé zvyklosti, umožniť, aby mohol čo najviac urobiť sám, bez pomoci. Kúpanie má byť pre chorého príjemným uvoľňujúcim zážitkom, a preto ak sa nám zdá, že je v rozpakoch, je vhodné zakryť intímne časti tela. Sprchovanie môže byť ľahšie, ale ak sa chorý predtým nezvykol sprchovať, môže byť znepokojený. Ak sa bojí sedieť vo vani, treba ho umývať postojačky.

Pravidelná hygienická starostlivosť je dôležitým faktorom aj pri prevencii vzniku preležanín (dekubitov). Preležaniny sú rany na koži a v podkožných tkanivách, spôsobené dlhodobým zvýšeným tlakom na miesta tela dotýkajúce sa podložky. Ich vznik súvisí so zníženou pohyblivosťou a ďalšími rizikovými faktormi, napr. samovoľným odchodom moču a stolice. Na vzniku preležanín majú podiel tiež utlmujúce lieky. Spiaci alebo apatický pacient spontánne nemení polohu. Základom prevencie vzniku preležanín je skoré rozpoznanie rizikového pacienta a polohovanie. Pamätajme na to, že každý, teda i chorý človek, sa cíti lepšie, keď je čistý a upravený (10). Obliekanie je tiež každodennou potrebou človeka. Strata tejto schopnosti prináša človeku okrem závislosti od iných aj pocit zúfalstva, odkázanosti a depresiu.

Základným pravidlom starostlivosti o chorého je odmietnuť prehnanú pomoc. Ak ho nepovzbudíme, aby si denné úkony robil sám, rýchlo ich stratí. Tie stratené už potom viac nezíska. Približne v 2. až 3. roku trvania choroby začne mať ťažkosti s výberom oblečenia a správnym postupom pri obliekaní, spôsobené zhoršením pamäti ale i neschopnosťou zvládať jemné motorické činnosti (zaväzovanie šnúrok, zapínanie gombíkov). V niektorých prípadoch si chorý prestane uvedomovať potrebu pravidelne sa prezliekať a meniť si bielizeň. Môže sa stať, že sa objaví na verejnosti nevhodne oblečený.

Ak sa chorý ešte vie obliecť sám, je dobré zostať v jeho blízkosti, možno mu bude treba pripomenúť niektorú časť odevu, ktorú si má vziať. Skriňu plnú oblečenia treba vytriediť. Veľa vecí chorého zbytočne mätie. Keď si odev nevie vybrať sám, pomôžme mu pripraviť jednotlivé súčasti v poradí, v akom nasledujú. Ak si niektorú časť odevu oblečie zle, taktne zakročme a pomôžme mu obliecť sa správne. Pri veľkých ťažkostiach so zaväzovaním šnúrok je lepšie kúpiť topánky so zapínaním na suchý zips. Obuv by mala mať protišmykovú gumenú podrážku. Je dôležité sa snažiť chorému obliekanie a vyzliekanie zmeniť na zábavné cvičenie či hru. Upravený a udržiavaný zovňajšok zvyšuje dôstojnosť chorého (11).

Stravovanie a výživa chorého s ACH. Chorí s Alzheimerovou chorobou nepotrebujú žiadnu špeciálnu diétu. Ich strava však má byť pestrá a dostatočne vyvážená na potrebné živiny. Má byť bohatá hlavne na ľahko stráviteľné bielkoviny. Dôležitý je dostatok vlákniny a tekutín pre správnu činnosť čriev a pravidelnosť vyprázdňovania. Ak má chorý nadmernú chuť k jedlu, treba obmedziť prístup k potrave s vysokým obsahom tukov a cukrov. Naopak, ak chudne, dohliadať na to, aby jedol dostatočne a pravidelne. Príjem potravy sa vzhľadom na postupnú stratu sebestačnosti stáva čoraz ťažší. Chorý môže mať problémy s prehĺtaním potravy a tekutín, niekedy stráca záujem o jedlo, pretože sa necíti dobre. Pri prijímaní potravy by mal zostať samostatný čo najdlhšie. Aj v prípade zhoršenia schopnosti samostatného príjmu jedla udržiavame túto schopnosť čo najdlhšie používaním kompenzačných pomôcok - slamky, protišmykové podložky pod nádoby a poháre, používanie plastových nádob, pretože sú ľahšie, servírovanie jedla a nápojov stabilne na to isté miesto, nakrájanie jedla na menšie kúsky, ak chorý nedokáže jesť príborom, môže jesť aj rukami, neskôr v pokročilejšom štádiu je vhodná strava mletá alebo mixovaná.

Pamätajme na to, že chorý nemusí byť schopný rozlišovať studené a horúce, a preto si môže popáliť ústa horúcim jedlom alebo nápojom. Nezabúdajme tiež na potrebu hydratácie, pretože chorý často nedokáže definovať pocit smädu (8). Niektorí jedinci majú vyššiu energetickú spotrebu než zdraví jedinci. I pri normálnej strave chudnú. Vtedy sa treba poradiť s lekárom o možnostiach tzv. doplnkovej výživy. Ide o prípravky vzhľadom podobné detským mliečnym koktejlom. Ich výživová hodnota zodpovedá výdatnému jedlu. Pokiaľ problémy s prehĺtaním znemožňujú zdravé a bezpečné stravovanie, je potrebné poradiť sa s lekárom. Ak chorý už nie je schopný potravu sám požuť a prehltnúť, hrozí nebezpečenstvo aspiračnej pneumónie. Môže sa stať, že kúsok potravy prejde namiesto do pažeráka priedušnicou až do pľúc a vznikne zápal pľúc. Preto treba uvažovať o výžive sondou.

Starostlivosť o vyprázdňovanie. Osobitnú pozornosť treba venovať inkontinencii. Objavuje sa už v stredne ťažkom štádiu Alzheimerovej choroby asi u 40 až 60% chorých. Každý problém s vyprázdňovaním si vyžaduje dôkladné lekárske vyšetrenie zamerané na vylúčenie a odstránenie liečiteľných príčin. Ak sa u pacienta nezistí žiadna organická príčina, dôležité je zaviesť stály rozvrh vyprázdňovania a použiť opatrenia na zvládnutie inkontinencie (zberné pomôcky, ochranný odev), ktoré rešpektujú intimitu chorého (8). Chorým s demenciou uniká moč ešte pred príchodom na toaletu. Preto musia mať k dispozícii prenosné toalety a ľahko snímateľný odev. Neraz v nervozite nedokážu nájsť cestu na WC. Pomôžu im výrazné, farebné, dobre rozlíšiteľné znaky. Pri trvalej inkontinencii treba chorého vodiť na toaletu pravidelne, každé 2 až 3 hodiny. Najmä ráno, pred spaním a raz počas noci.

Uľahčením je použitie prenosnej toalety a večerné obmedzenie príjmu tekutín. Zavedenie permanentného katétra čo najdlhšie odďaľujeme, pretože ohrozuje chorého infekciou a negatívne vplýva na jeho psychiku. Pri pretrvávajúcich problémoch s inkontinenciou možno použiť hygienické pomôcky vhodné pri inkontinencii dospelých (vložky, plienky). Spočiatku vložky len na niekoľko hodín denne sú vhodným postupným prechodom na trvalý stav plienkových nohavičiek. Hygienické pomôcky možno získať na predpis u lekára prvého kontaktu na odporúčanie geriatra, urológa, neurológa. Skorá diagnostika i správny prístup dokážu znížiť záťaž chorého, výkon opatrujúcich ako aj nevyhnutné náklady (10).

Starostlivosť o denný režim chorého. Väčšina chorých žije doma po najdlhšie obdobie svojej choroby. Na začiatku ochorenia sú schopní byť aktívni v rámci denných povinností, vykonávať bežné domáce práce alebo samoobslužné činnosti, mať svoje záľuby. Po určitom čase však už potrebujú pomoc pri organizovaní dňa aj denných aktivít. Opatrovatelia často vynechávajú chorého z bežných povinností a snažia sa urobiť všetko sami s úmyslom, že tak urobia všetko lepšie a rýchlejšie. Postarajú sa sami o nákupy, sami uvaria a sami dajú do poriadku domácnosť, zredukujú návštevy, aby sa nemuseli v spoločnosti hanbiť za chorého a podobne.

Denný režim je však vhodná aktivizácia chorého, ktorý prirodzene podporuje jeho mozgovú činnosť a udržiava jeho schopnosť sebaobsluhy. Prílišným ochranným postojom voči chorému a jeho nečinnosťou, negovaním predchádzajúcich záľub vlastne podporujeme zabúdanie a stratu dosiahnutých schopností. Dodržiavanie denného režimu predstavuje neustále prispôsobovanie, pružné reagovanie a hľadanie vhodných aktivít. Treba vychádzať z toho, aké zručnosti a fyzické schopnosti chorý ešte stále má, čo mu robí radosť aj z jeho predchádzajúcich záľub a pôvodného povolania.

Chorí s Alzheimerovou chorobou majú veľkú potrebu poriadku, pravidelnosti a odpočinku. Je potrebné sa snažiť túto potrebu uspokojovať čo najviac a zaviesť každodennú rutinu: vstávanie, umývanie a obliekanie, raňajky, nákup, káva, odpočinok, drobné práce v dome, obed, prechádzka, krátky spánok, čaj, príprava jedla, večera, odpočinok, spánok (Buijssen, 2006).
Pri starostlivosti o ľudí s Alzheimerovou chorobou pravdepodobne neexistuje cennejší prostriedok ako zmysluplná aktivita. Ak je využívaná dobre, dokáže pozdvihnúť človeka na duchu a rozptýliť depresívnu náladu. Môže znížiť nervozitu a nepokoj. Programy aktivít sú pre chorého rovnako podstatné ako fyzická starostlivosť a výživa. Program aktivít neznamená len zaneprázdniť ľudí, aby boli zaistené všetky prvky základnej starostlivosti. Ide o celkový proces, v ktorom je chorému poskytnutá príležitosť žiť spôsobom, ktorý mu vyhovuje najlepšie a pokračovať v tom, čo je dôležité pre jeho pocit istoty, výkonnosti, sociálneho začlenenia a vlastnej hodnoty.

Takýto program treba vykonávať rozvážne a rozumne. Opatrovatelia by mali poznať hodnotu a význam programu. Mali by byť oboznámení a vyškolení v technikách zamestnávania chorého (3). K všeobecným zásadám zamestnávania chorých patrí: podporovanie samostatného rozhodovania seniora, dodržiavanie bezpečnosti seniora, dodržiavanie bezpečnosti zo strany opatrovateľa, rešpektovanie želania seniora v súlade s podmienkami (10). Aktivačný program predstavuje zvyčajne drobné úlohy, ktoré nútia chorých prirodzeným spôsobom vyvíjať činnosť, a tým aj udržiavať vlastné schopnosti. Pre človeka s demenciou je pri dennej aktivizácii dôležité, aby režim dňa bol stály. Časté zmeny počas dňa môžu viesť k stavom dezorientácie. Stereotyp prináša chorému pocit istoty, pretože vie, čo bude nasledovať. Večer sa treba pokúsiť s chorým zhrnúť, čo celý deň robil, čo príjemné zažil, čo ho najviac zaujalo. Zmysluplná činnosť musí spĺňať rôzne kritériá: musí byť dobrovoľná, príjemná, spoločensky prijateľná, musí mať jasný cieľ a nesmie viesť k neúspechu.

Pri týchto činnostiach by mal opatrovateľ prevziať iniciatívu, naplánovať činnosť na dobu, kedy má chorý najviac energie, obmedziť hluk a rozptýlenie, vyberať činnosti, ktoré sú vhodné pre dospelých, dávať prednosť činnostiam, ktoré chorý rád robil aj v minulosti, napomôcť chorému rozdeliť činnosť do jednoduchých krokov, vyhýbať sa činnostiam, ktoré vyžadujú rozhodovanie.
Ak bude mať rodina na pamäti tieto podmienky, môže chorý s Alzheimerovou chorobou v závislosti na fáze ochorenia vykonávať nasledujúce činnosti:

  • domáce práce: utierať prach, vysávať, zametať, ukladať bielizeň, prestierať stôl, leštiť nábytok, polievať kvety,
  • práce vonku: okopávať, pracovať v záhrade, sadiť kvety, vytrhávať burinu, kosiť trávnik,
  • ručné práce: vyšívať, navliekať korále, hrať stolné hry, maľovať,
  • počúvanie hudby: počúvať vážnu hudbu alebo obľúbené piesne,
  • spomienky: pozerať si albumy s fotografiami, spoločne sledovať rodinné filmy a videá,
  • voľný čas: ísť na prechádzku, tancovať na obľúbenú hudbu, navštevovať miestne akcie, sledovať filmy, skladať jednoduché puzzle, cvičiť jednoduché cviky, starať sa o domáce zvieratko, venovať sa vnúčatám (6).

Okrem vyššie spomenutých nefarmakologických metód, pomocou ktorých dokážeme spomaliť priebeh ochorenia, má tiež nenahraditeľnú úlohu u chorých tréning pamäti. Vedecké poznatky o ľudskom mozgu zdôrazňujú, že cvičenie pamäti u starnúcich a starých osôb má dobrý vplyv na ich udržanie v čo najdlhšej sebestačnosti v každodennom živote.

Tréning pamäti pre seniorov by sa mal uskutočňovať pod vedením kvalifikovaného trénera pamäti. Je určený pre chorých v zdravotníckej a sociálnej starostlivosti, s poruchami komunikácie a kooperácie, so strednými poruchami pamäti, zmiešanými demenciami, Alzheimerovou chorobou a iné. Ide o vzdelávací program komplexného charakteru, zameraný na aktivizáciu rozumových schopností, cieľom ktorých je udržať si dobrú pamäť aj vo vyššom veku, dosiahnuť zdravé sebavedomie a dostatočný stupeň nezávislosti v každodennom živote. Hlavným cieľom trénovania pamäti je vytvoriť návyky a potreby starať sa o vlastnú pamäť, pravidelne aktivizovať a cvičiť svoje mentálne schopnosti, a tak vytvárať podmienky pre dobré fungovanie pamäti aj vo vyššom veku.

Dôležitý je primeraný výber tém a hier tak, aby chorý využíval viaceré zmysly. Atmosféra by mala byť príjemná, nesmie chýbať dobrá nálada a povzbudenie. Každé stretnutie má vopred určený cieľ, tému a k nim prislúchajúce cvičenia. Využívajú sa pracovné listy, ktoré sú súčasťou pracovného materiálu. Každý tréning by mal začať uvoľňovacím pohybovým cvičením a zahrievacím cvičením. Hlavné cvičenie už pozostáva z náročnejších úloh s využitím vlastnej fantázie, kreativity a improvizácie. Nasleduje cvičenie koncentrácie a nácvik štrukturácie a selekcie pamäti. Hlavný dôraz sa vždy kladie na verbálny prejav, hovorenie a používanie slov. Ohlasy na takéto praktické cvičenia sú vždy veľmi pozitívne tak u seniorov, ako aj u ich príbuzných (1, 4).

Bezpečnosť a úprava prostredia v domácnosti. Strata pamäti a zmätenosť chorého vyžadujú určité zmeny prostredia, v ktorom žije. Zhoršenie koordinácie pohybov zvyšuje riziko úrazu. Dôležité je odstrániť zbytočné zdroje nebezpečenstva, a tak predchádzať nehodám. Zmeny však treba robiť postupne a len také, ktoré sú nevyhnutné, aby sa známe prostredie nestalo odrazu neznámym. Poriadok a čistota vo veciach predchádzajú stresom z neustáleho hľadania. Úpravu prostredia podmieňujú povahové poruchy a charakter porúch správania sa chorého.

Základné pravidlá pre tých, ktorí chcú blízkemu skutočne pomôcť:

  1. Odstrániť všetko, čo ohrozuje jeho bezpečnosť.
  2. Zariadiť jednoducho, predmetmi s ľahkou obsluhou.
  3. Nemeniť zažitú polohu zariadenia a doplnkov.
  4. Aplikovať označenie miestností a dôležitých trás.
  5. Zabezpečiť primerané osvetlenie, ticho a pokoj (2).

Najdôležitejšie je potrebné zabezpečiť vlastnú ochranu chorého, napríklad zakrytím plynových horákov, krytmi na nepoužívaných elektrických zásuvkách, uzamknutím liekov a nebezpečných predmetov, rozmiestnením nábytku tak, aby umožňoval blúdenie dookola, uzavretím miestností nebezpečných pre blúdenie, upevnením šmýkajúcich sa kobercov k podlahe, nočným osvetlením chodby a podobne (7). Ďalšími pomôckami sú kalendáre, hodiny, vlastná fotografia pripevnená na dverách jeho izby, dverové alarmy, ktoré upozorňujú, že chorý opustil miestnosť, kamuflované východové dvere, žltý pás na dverách miestnosti, do ktorej by nemal vstupovať. Kúpeľňa býva tiež miestom častých pádov. Treba odstrániť z podlahy koberčeky, sprchovací kút doplniť protišmykovou podložkou, namontovať držadlá na WC, odstrániť z dverí zámok. Ak sú v dome či v byte schody, je vhodné ich zabezpečiť protišmykovým materiálom, nainštalovať zábradlie, natrieť prvý a posledný schod odlišnou farbou.

Odporúčania na zariadenie izieb, v ktorých sa pohybuje chorý
Obývacia izba:

  • na nábytku mať čo najmenej voľne položených predmetov,
  • predmety denného užívania dať vždy na rovnaké miesto,
  • odstrániť zdroje hluku, TV a rádio púšťať ticho, využiť muzikoterapiu,
  • podlahu farebne odlíšiť od stien, radšej bez vzorov,
  • koberce odstrániť alebo ich upevniť o podlahu,
  • doplniť vhodné osvetlenie, osobitne bezpečnostné na noc,
  • zo schodov a zábradlí odstrániť prekážky,
  • všetky všeobecne nebezpečné predmety (ostré, ťažké, elektrospotrebiče) odstrániť

z dosahu chorého,

  • chemikálie, náterové hmoty, horľaviny a lieky uschovávať zamknuté,
  • namontovať bezpečnostné zámky, aby chorý nemohol odísť ale ani sa osamote zatvoriť.

Kuchyňa:

  • plynový horák po použití vždy bezpečne uzatvoriť,
  • detergenty na umývanie riadu uložiť na bezpečné miesto,
  • kuchynské náradie (nože) upratať na bezpečné miesto.

Spálňa:

  • odložiť predmety, ktoré sa denne nepoužívajú,
  • pripraviť odevy len na príslušný deň,
  • do stredu miestnosti (strop) upevniť dobré osvetľovacie teleso a osobitnú lampu dať na

nočný stolík,

  • odstrániť koberce okolo lôžka, zaistiť voľný a bezpečný prechod (napr. do WC).

Kúpeľňa a WC:

  • vyložiť iba predmety, ktoré sa denne používajú, naoko bezpečné veci (zubná kefka, pasta) môže chorý použiť nevhodne (spôsobia pád),
  • ak zrkadlo chorého rozčuľuje, zakrývať ho,
  • lieky, prostriedky hygieny a kozmetické prostriedky odstrániť z dosahu,
  • namontovať viacero vhodne umiestnených držadiel,
  • na noc zapínať tzv. nočné svetlo (orientačné).

Zmyslom zásahu do prostredia je pomôcť chorému kompenzovať jeho funkčné obmedzenia, zvládať niektoré poruchy správania a zorientovať ho v priestore. Treba si však uvedomiť, že všetky riziká sa odstrániť nedajú (10).

RADY PRE OŠETRUJÚCICH

Pre ľudí s Alzheimerovou chorobou, ktorí sú závislí od pomoci druhej osoby, predstavuje optimálnu starostlivosť súbor troch základných prvkov: dobrý vzťah medzi chorou osobou a opatrovateľom, bezpečné prostredie a zmysluplné aktivity. Veľmi ťažké sa však javí uspokojovanie potrieb chorého, lebo nielenže sa líši jedinec od jedinca, ale zložité je, že sa mení každý jednotlivec. Starostlivosť v rodine má pozitívny vplyv na psychiku opatrovaného, na ktorú v domácej starostlivosti priaznivo pôsobí samo domáce prostredie a prítomnosť blízkych osôb. Starostlivosť v rodine však nemá zmysel, ak si ju samotný chorý nepraje. Ak jedna alebo druhá strana cíti nenávisť, nemôže táto starostlivosť priniesť pozitívny efekt, a preto je vhodnejšie nájsť iného opatrovateľa, chorého zveriť do inštitucionálnej starostlivosti. Ak opatrovateľ uspokojí primárne potreby chorého, ale nebude podporovať jeho osobnostnú stránku, bude takáto starostlivosť zásadne znižovať ich kvalitu života. Chorí sú síce najedení, čistí, ale chýba im komunikácia, senzorické podnety, teda stráca životný zmysel. Ich život je v podstate „čakanie na smrť“.

Kvalita života, a teda aj starostlivosť, závisí od napĺňania vyšších životných potrieb. Možno teda konštatovať, že štruktúra potrieb starých ľudí je rovnaká ako u všetkých ostatných príslušníkov spoločnosti a rovnako tak sú potreby neoddeliteľné a vzájomne prepojené do jedného celku. S príchodom staroby, teda v prípade obmedzenia funkčného potenciálu, sa štruktúra potrieb nemení, ale môže sa prejaviť zmena v zameraní potrieb aj ich subjektívny význam (8). Nie je jednoduché pracovať s človekom, ktorý má poruchu pamäti a vnímania. Rodinní príslušníci často váhajú, pretože nemajú potrebné vedomosti ani skúsenosti a zároveň si ani neuvedomujú, aké dôležité sú pre chorého rôzne podnety. Je ťažké spoznať, kedy choroba vstúpila do posledného štádia a ako dlho bude táto náročná etapa trvať.  Predmety, ktoré nám pripadajú bežné, bezpečné, nezaujímavé, či neškodné, môžu pre chorého predstavovať veľký problém. Ak budeme človeka s Alzheimerovou chorobou sledovať a zamyslíme sa, dá sa množstvu nehôd predísť úpravou prostredia.

Kým nové, moderné predmety môžu seniora deprimovať, staré a známe predmety môžu jeho fungovanie v domácnosti uľahčiť. Ďalšou veľkou výhodou nemenného, jednoduchého prostredia je to, že môže podporovať optimálnu úroveň schopností jedinca. Bezpečné prostredie neznamená nechať v izbe holé múry, naopak, chorý potrebuje dostatok podnetov, aby mozog mohol vytvárať určitú činnosť v rámci jeho možností. Dôležité zároveň je, aby predmety, na ktoré bol chorý zvyknutý, boli umiestňované na podobnom mieste, napr. držadlá, ktoré sú umiestnené síce lepšie, ale nie na pôvodnom mieste, bude chorý s najväčšou pravdepodobnosťou ignorovať a bude sa stále snažiť siahať po držadlách, ktoré na pôvodnom mieste už nie sú.

Literatúra
1.FERKOVÁ, E., ILIEVOVÁ, Ľ. 2013. Známy neznámy Alzheimer. In Sestra. ISSN 1210-0404, 2013, roč. XXIII., č. 4, s. 56-58.
2.FRANKOVÁ, V., HORT. J., HOLMEROVÁ, I., JIRÁK. R., VYHNÁLEK. M. 2011. Alzheimerova demence v praxi – konsenzus psychiatricko-neurologicko-geriatrický. Praha : Mladá fronta a. s., 2011. 70 s. ISBN 978-80.204-2423-5.
3.GULÁŠOVÁ, I., BREZA, J., RIEDL, I. 2013. Péče o pacienta s Alzheimerovou nemoci. In Sestra ISSN 1210-0404, 2013, roč. XXIII., č. 5, s. 31-33.
4.HOLMEROVÁ, I., JANEČKOVÁ, H., VAŇKOVÁ, H., VALETA, P. 2005. Nefarmakologické přístupy v terapii Alzheimerovy demence a praktické aspekty péče o postižené. In. Psychiatria pre prax. ISSN 1335-9592 , 2005, roč. 6, č. 4, s. 175-178.
5.HOLMEROVÁ, I., ROKOSOVÁ, M., SUCHÁ, J., VELETA, P. 2004. Nefarmakologické přístupy k pacientům postiženým demencí a podpora pečujících rodin. In Neurologie pro praxi. roč. V., 2004, č. 1, s. 17 – 20.
6.HROZENSKÁ, M. a kol., 2008. Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoreticko-praktické východiská. Martin : Osveta, 2008. 181 s. ISBN 978-80-8063-282-3.
7.JANEČKOVÁ, H., HOLMEROVÁ, I., VAŇKOVÁ, H., KAŠLÍKOVÁ, T. 2008. Úloha vzpomínek při práci se seniory. In Rezidenční péče. ISSN 1801-8718, 2008, roč. 4, č. 1, s.18-19.
8.JIRÁK, R. 2008. Diagnostika a terapie Alzheimerovy choroby. In Neurológia pre prax. ISSN 1335-9592, 2008, roč. 9, č. 4, s. 224-227.
9.JIRÁK, R., HOLMEROVÁ, I., BORZOVÁ, C. a kol. 2009. Demence a jiné poruchy paměti : komunikace a každodenní péče. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2009. 164 s. ISBN 978-80-247-2454-6.
10.MAČKINOVÁ, M. 2009. Validačná terapia. In Revue ošetrovateľstva, sociálnej práce a laboratórnych metodík. ISSN 1335-5090, 2009, roč. XV., č. 2, s. 90 –91.
11.MAGUROVÁ, D., DERŇÁROVÁ, Ľ., JENČÍKOVÁ, E. 2008. Poskytovanie paliatívnej a hospicovej starostlivosti o klienta v domácom prostredí v terminálnom štádiu ochorenia. In MOLISA 5, Medicínsko-ošetrovateľské listy Šariša. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, fakulta zdravotníctva v spolupráci s FNsP J.A.Reimana v Prešove. ISBN 978-80-8068-882-0, 2008, s.130 –133.

 

Autori:
PhDr.Iveta Ondriová PhD.
PhDr. Terézia Fertaľová, PhD.
Fakulta zdravotníckych odborov PU
Partizánska 1, 08001 Prešov
Tato emailová adresa je chráněna před spamboty, abyste ji viděli, povolte JavaScript

Additional Info

Administrátor 3

Administrátor 3

E-mail: Tato emailová adresa je chráněna před spamboty, abyste ji viděli, povolte JavaScript

Rychlá změna diagnózy

Hledat diagnózu:
 
Všechna práva vyhrazena © 2008 - Referátový výběr
TOPlist