NEFARMAKOLOGICKÁ LIEČBA DEMENCIÍ

Středa, 26. únor 2014

Abstrakt: Terapia demencií je založená na dvoch navzájom sa ovplyvňujúcich pilieroch - na farmakoterapii a na nefarmakologických postupoch. V príspevku popisujeme niektoré z najčastejšie používaných v klinickej praxi.

Kľučové slová: nefarmakologické postupy, muzikoterapia, validačná terapia, reminiscenčná terapia.

 

Abstract: Treatment of dementia is based on two mutually influencing aspects pharmacotherapy and nonpharmacological methods. In this paper we describe some of the most commonly used in clinical practice.

Key words: Non-pharmacological approaches, Music therapy, Validation therapy, Reminiscence therapy,

Jednotlivé nefarmakologické prístupy môžu riešiť jeden či viac problémových oblastí týkajúcich sa rozvinutého ochorenia. Neliekové intervencie aplikované blízkou osobou môžu byť rovnako účinné v ovplyvňovaní symptómov, ktoré postihujú pacienta s Alzheimerovou chorobou ako lieková terapia. Muzikoterapia je akékoľvek využitie hudby v prospech liečenia, či už je vo forme aktívnej, ako je improvizácia, spievanie známych pesničiek či vo forme pasívneho počúvania hudby. Zdá sa, že obzvlášť prehrávanie obľúbenej hudby v priebehu problémových aktivít má veľmi dobrý vplyv na redukciu agitovanosti pacienta a zlepšenie príjmu potravy. Masáž rukou alebo jemný dotyk na predlaktí má dobrý i keď krátkodobý účinok na zníženie agitovanosti pacienta, môže zlepšiť správanie pacienta pri jedle, a tým pozitívne ovplyvniť denný príjem potravy.

 

Fyzická aktivita, ktorú je nutné prispôsobovať miere postihnutia. Dôležité je, aby pohyb bol aeróbny, nestačí napríklad práca v záhrade. V ľahších a stredných štádiách demencie môžeme  efektne využiť dlhšie pravidelné prechádzky, jednoduché cviky pre zlepšenie držania tela a rovnováhy. Pravidelná fyzická aktivita má pozitívny vplyv predovšetkým na depresiu, blúdenie, agitovanosť a zlepšuje tiež kvalitu spánku. Preukazuje sa, že jedinci, ktorí pravidelne cvičia, sú menej ohrození vznikom demencie či dokonca miernej kognitívnej poruchy ako jedinci, ktorí pravidelne fyzickú aktivitu nevykonávajú.

Reminiscenčná terapia využíva spomienky a ich vybavovanie prostredníctvom rôznych podnetov. Jej cieľom je nielen zlepšenie stavu pacienta ale tiež posilnenie ľudskej dôstojnosti, zlepšenie komunikácie a v dôsledku toho aj pomoc a podpora rodinnému opatrovateľovi. Môže byť individuálna alebo skupinová a jej metódy sú rôzne. Ide napr. o rozprávanie starých príbehov, prezeranie albumov s fotografiami, pozeranie starých filmov a tiež aj iné aktivity, ako je spievanie, recitovanie a podobne (Holmerová a kol., 2005). Okrem týchto verbálnych metód využíva reminiscencia aj neverbálne metódy. Sú to kreatívne metódy, umožňujúce vyjadriť spomienky pomocou tela alebo výtvarných prostriedkov. Je to mnoho činností ako kreslenie, koláž, modelovanie, pantomimické hry, tanec a činnosti, ktoré poznal pacient predtým, napr. písanie na písacom stroji, šitie a podobne. Začlenenie pacienta do reminiscenčnej skupiny vedie k posilneniu jeho sebavedomia a spoločné stretnutia aj s príslušníkmi rodiny prispievajú k zlepšeniu vzťahu medzi pacientom a rodinnými príslušníkmi. Ak sú skupiny tvorené z členov rodín, ktorí sa starajú v domácom prostredí o svojich blízkych s Alzheimerovou chorobou, prinášajú tieto spoločné stretnutia predovšetkým veľkú úľavu a pomáhajú im lepšie redukovať stres a zvládať starostlivosť o príbuzného (Janečková a kol., 2008). Súčasťou spomienok, ktoré majú pre pacienta veľký význam, môže byť aj „memory box“, kúzelná krabica s drobnými predmetmi, ktoré mu pripomínajú mladosť. Prostredníctvom takých drobností, akou je napr. kniha, pamätník, vyznamenanie či iná drobnosť, dokážu hovoriť o dávnych veciach, ktoré si prekvapivo dobre pamätajú. Pri reminiscencii sa treba vyhnúť témam, ktoré by mohli byť bolestivé a nepríjemné (Jirák a kol., 2009).

Orientácia v realite je využívanie pomôcok v prostredí pacienta k zmierneniu dezorientácie. Uskutočňuje sa ako individuálna či skupinová intervencia v primeranom a príjemnom prostredí. Používajú sa rôzne hry zamerané na kognitívne funkcie, dôraz sa kladie na zapojenie všetkých zmyslov a využívajú sa rôzne pomôcky v prostredí pacienta na zmiernenie dezorientácie, napr. veľké hodiny, farebné značenie priestoru, tabuľka s dátumom a dňom na viditeľnom mieste, nástenka s informáciami o ročnom období,  o najbližších sviatkoch a pod.

Milieu terapia (environmentálna manipulácia) je komplexný individuálny prístup, úprava prostredia pacienta tak, aby sa v ňom lepšie orientoval a cítil (využitie prístupu orientácie v realite, umožnenie bezpečného pohybu v čo najväčšom priestore, poskytnutie dostatku senzorických stimulov).

Kognitívny tréning - zdalo by sa logické ovplyvniť priebeh ochorenia rehabilitáciou základného symptómu. Výsledky štúdií s kontrolami však nepreukazujú konzistentné výsledky. Naopak, snaha učiť takto chorých niečo nové, obzvlášť ak je opatrovateľ veľmi motivovaný, môže mať skôr nepriaznivé účinky vo forme vyvolania depresívnej reakcie a frustrácie chorého. Z tohto dôvodu je vhodné využívať kognitívnu terapiu skôr vo včasných štádiách demencie a u pacientov, ktorí sú sami motivovaní trénovať kognitívne schopnosti.

Pracovná terapia pomáha komplexným prístupom terapeuta spolu s opatrovateľom zapojiť pacienta do zmysluplnej činnosti, využívanie pomôcok, ktoré pomáhajú kompenzovať kognitívny deficit (Sheardová, 2010).

Programovými aktivitami pacientov systematicky a šetrne vedieme k tomu, aby zachovávali určitý denný rytmus a podieľali sa na činnostiach takým spôsobom, ktorý bude rešpektovať ich želania a preferencie, ale ktorý bude čo najviac podporovať udržanie ich sebestačnosti. Prirodzeným rytmom počas dňa je doba prijímania potravy, hygiena a odpočinok. Je potrebné vystriedať viacero aktivít cez deň, nechať čas aj na odpočinok, ale nenechávať ich vyspávať príliš dlho.

Individualizované aktivity. S progresiou ochorenia dochádza k celkovému zhoršeniu somatického aj psychického stavu a pacienti potrebujú čo najviac individualizovaný režim. V pokročilom štádiu už nedochádza tak často k problémovému správaniu a stavom nepokoja, pacienti skôr viac spia. Snažíme sa im ponúkať rôzne jednoduché činnosti a viesť ich ešte k sebaobsluhe, no stále viac potrebujú pomoc pri väčšine činností.

Reflektívna podpora kladie dôraz na láskavosť a primeranú stimuláciu zmyslov. V terminálnom štádiu, ktoré môže trvať aj dlhšiu dobu, je potrebné reflektovať na stav a potreby pacienta oveľa viac a so znalosťou celej rozsiahlej problematiky tak, ako je to bežné pri iných ochoreniach. Pacienti potrebujú komplexnejší a špecifickejší prístup s využitím metód paliatívnej medicíny. Je to vlastne celostný multidisciplinárny prístup, ktorý vychádza z poznatkov modernej vedy.

Naučený postup. Ide o priblíženie postupov, ktoré vyhovujú každému človeku s demenciou. Jednotlivé denné aktivity sa robia spôsobom, akým je pacient zvyknutý ich vykonávať. Je to veľká pomoc hlavne v situáciách, kedy sa opatrovatelia striedajú alebo pacient prechádza z jedného prostredia do druhého.

Kinezioterapia a tanečná terapia. Jednotlivé cvičenia majú zodpovedať možnostiam chorého, prispievajú k udržiavaniu svalovej sily a stability, zároveň sú aj dobrou prevenciou problémového správania. Tanec a hudba majú silný emočný náboj, pomocou nich je možná ľahšia neverbálna komunikácia (Jirák a kol., 2009).

Respitná starostlivosť by mala byť súčasťou nefarmakologických postupov v liečbe. Je to starostlivosť o starajúcich sa, kedy ide o odľahčenie príbuzných, ktorí sa dlhodobo starajú o svojho chorého príbuzného. V určitej chvíli sa môže stať, že rodina je už vyčerpaná každodenným náročným ošetrovaním, psychickým tlakom a starosťami. Počas niekoľkodňovej či týždňovej respitnej starostlivosti o chorého môže rodina načerpať nové sily a oddýchnuť si (Magurová, Derňárová, Jenčíková , 2008).

Vedenie k sebestačnosti je dôležitou zásadou pri starostlivosti o dementného pacienta. Všetci opatrovatelia by mali byť dostatočne kvalifikovaní a trpezliví, aby postupnými krokmi, návodmi a pomocou viedli pacientov k tomu, aby samostatne vykonávali samoobslužné činnosti. Aj tento prístup musí byť aplikovaný citlivo, so znalosťou stavu a s možnosťami pacienta, nemožno očakávať, že pacient vykoná činnosti, ktoré  už nie je schopný vykonávať.

Lifestyle approach – „návod k pacientovi“, sú prezentované ako vzájomné informácie medzi opatrovateľmi. Zahŕňajú denný režim pacienta, návyky, spôsob obliekania, vyprázdňovania, ktoré činnosti vykonáva sám, v čom mu treba pomáhať. Ak ošetrujúci personál rešpektuje dlhodobé zvyky a rituály, uľahčí si tým starostlivosť. Nerešpektovanie vyvoláva často agresivitu, nepokoj a ďalšie situácie, ktoré vedú k zhoršeniu stavu pacienta tiež vplyvom iatrogenného zásahu (farmakologického či fyzického obmedzenia) (Sheardová, 2010).

VALIDAČNÁ TERAPIA PODĽA NAOMI FEIL

Validácia je forma komunikácie a terapie využívaná u starých osôb trpiacich Alzheimerovou chorobou alebo formami duševnej dezorientácie. Jeho zakladateľkou ja Naomi Feil, ktorá vyrastala v domove dôchodcov v Clevelande (Ohio, USA). Rozpracovala metodiku prístupu k starým ľuďom s demenciou Alzheimerovho typu. Validácia je založená na biografii a terapeutických prístupoch rovnako aj na rôznych princípoch z odboru psychológie. Autorka uplatňuje napr. Ericksonovu teóriu životných štádií a úloh. Erickson rozlišuje osem vývinových etáp životného cyklu so špecifickými životnými úlohami a krízami. Naomi Feil rozšírila jeho teóriu o ďalšiu etapu - vysokú starobu. Rozumie tým fázu integrity, v ktorej je životné dielo ,,vyrovnanie sa s minulosťou“ dôležitou súčasťou staroby. Slovo validácia znamená uznanie hodnoty človeka bez ohľadu na to, do akej miery je orientovaný (Wirth, 2013). Validácia preferuje udržanie ducha, rešpekt a úctu okolia, na človeka nazerá komplexne. Nevníma ho len cez diagnózu, ale vníma ho aj ako človeka, ktorý nie je schopný vyrovnať sa s vlastným životom, so situáciami z raného detstva, s krivdami z mladosti. Nie je schopný zmieriť sa so stratou statusu, zmenou životnej roly, ani prijať fakt, že sa dostal do poslednej etapy života. Väčšej pozornosti sa tejto metóde dostalo až v 80. rokoch - najprv v USA a neskôr v ostatných krajinách.

Východiskom validácie je rešpektovanie jedinečnosti a neopakovateľnosti každého jedinca a individuálny prístup k nemu. Validácia nepatrí k metódam, ktoré sa dajú v intervencii použiť jednorazovo a prinesú očakávaný efekt. Ide o filozofiu vnímania ľudí s demenciou, ktorá je zameraná na diagnostiku a rozvoj schopností starého človeka v rôznych štádiách demencie. Cieľom terapie je spomalenie rozvoja choroby prostredníctvom empatického načúvania, pri ktorom terapeut prijíma pacientov pohľad na realitu, akceptuje pacienta takého, aký je, s jeho pocitmi a vlastným vnútorným svetom. Prijaté a uznané pacientove bolestné pocity strácajú silu. Nevyjadrené alebo ignorované pocity majú naopak tendenciu naberať na intenzite. Prijatím nadobúda pacient dôveru, istotu a pocit vlastnej hodnoty a dôstojnosti, čím dochádza k redukcii stresu. Validácia kladie dôraz na minulosť, ktorá ovplyvňuje súčasný stav starého človeka. Pred koncom života sa usiluje vyriešiť „neuzatvorené záležitosti“ z minulosti. V živote mladého človeka nemá minulosť až takú dôležitú úlohu, pre starého človeka je minulosť dôležitá. Prítomný vonkajší svet sa starému človekovi rozplýva a stráca význam. Zhoršuje sa mu zrak a sluch, nemá čo robiť a nemá nikoho, kto by sa o neho postaral, kto by ho miloval. Zhoršenie krátkodobej pamäti spôsobuje to, že si nevie spomenúť na mená z minulosti.

V samote a v spomienkach sa vracia do čias, keď ešte niekým bol, keď bol milovaný a produktívny. Prežíva minulosť, aby zažil pocit vlastnej hodnoty. Prestáva sa starať o to, čo si myslia iní. V prítomnosti nenachádza uspokojenie a keďže na prežitie potrebuje stimuláciu, nahrádza prítomnosť minulosťou. Naomi Feil hovorí, že pre pochopenie starých ľudí musíme rozumieť ich symbolom, ktoré nazýva „cestovnými lístkami do minulosti“. Validácia nevníma starobu ako diagnózu. Prvoradou úlohou je akceptácia zmien, ktoré staroba so sebou prináša a akceptácia starého a pomäteného človeka vracajúceho sa do minulosti. Samotné poznanie a používanie jednotlivých techník sú pri validácii až druhoradé. Validácia akceptuje a rešpektuje múdrosť  starého človeka. Nevyvíja nijaký tlak, aby mu nanútila realitu. Cieľom nie je mať s pacientom rovnaký názor. Vo validácii sa rešpektuje svet, v ktorom žije starý a pomätený človek, aj keď niekedy nezodpovedá skutočnosti.

Ďalšia úloha validácie spočíva v pomoci starým a dezorientovaným ľuďom pri splnení ich poslednej životnej úlohy - zomrieť v pokoji a v zmierení. Starý človek na to potrebuje dôveryhodného poslucháča, ktorý jeho pocity rešpektuje, berie vážne, potvrdzuje a verí, že sú pravdivé. Cieľom načúvania nie je rozvíjať pacientovu fantáziu, ale vyplaviť potlačené emócie a tak zmierniť jeho stres a úzkosť. Pri validácii je dôležitá i empatia. Spôsob správania sa pacienta, ktorý niekedy môže pôsobiť zvláštne, treba chápať v kontexte jeho životného obdobia. U ľudí s demenciou často vidno, ako sa ich stav mení. Postupujú určitými fázami. Najčastejšie možno pozorovať zhoršovanie fyzického stavu a uzatváranie sa do seba.

 

Naomi Feil rozlišuje a opisuje štyri štádiá demencie:
I. štádium nedostatočnej alebo „nešťastnej“ orientácie,
II. štádium časovej zmätenosti,
III. štádium opakovaných pohybov,
IV. štádium vegetatívne.

I. štádium: Nedostatočná alebo „nešťastná“ orientácia
Starý človek má v prvom štádiu demencie potrebu vyjadriť nevyjadrené negatívne pocity z minulosti. Terapeut sa snaží zmierňovať bolesť, ktorú starému človeku spôsobujú dávne konflikty. Ďalším okruhom problémov je skutočnosť, že starnúci človek neakceptuje rastúce telesné a sociálne straty, ktoré so sebou prináša staroba. V prvom štádiu dezorientácie sa začínajú z minulosti jedinca vynárať obvinenia, ktoré majú svoj zmysel a účel. Orientácia je zachovaná, ale nie úplne a nie v „šťastnom“ slova zmysle. Dôvodom „nešťastnej“ orientácie je potreba vyriešiť problematický, nedokončený vzťah z minulosti. Na to pacient používa osoby z prítomnosti, ktorým prejavuje zatiaľ nevyjadrené pocity z minulosti. Vo väčšine oblastí bežného života sa títo jedinci správajú úplne normálne. Iba občas sa stáva, že niečo opakujú bez toho, aby to malo nejakú spojitosť s prítomnosťou. V tomto štádiu sú oči jasné, svaly prirodzene napäté a brada posunutá dopredu. Sed alebo postoj je so založenými rukami, pohyby sú účelové. Hlas je prenikavý,  reč je jasná a zreteľná, orientácia v čase a priestore je správna. Krátkodobá pamäť je v zásade v poriadku, i keď občas „vynecháva“. Schopnosť čítať, písať a iné kognitívne schopnosti sú zachované. Občas sa vyskytuje inkontinencia. Správanie starého človeka je v tomto štádiu ovplyvnené telesnými zmenami a tým, ako sa s touto kritickou situáciou psychicky vyrovnáva. Keď má pocit, že niečo nie je v poriadku, obviňuje okolie, narieka a sťažuje sa, pričom intenzita týchto prejavov sa zvyšuje so zhoršovaním sa stavu. Druhých obviňuje, že ho okrádajú, chcú otráviť alebo špehujú - pomáha mu to zmierňovať jeho bolesť a hnev. Má strach zo staroby. Je pre neho veľmi dôležité mať, vlastniť, hromadiť, odkladať si veci (peňaženku, palicu, noviny). Zhromažďovaním vecí sa pokúša dostať svoj život znova pod kontrolu a nahrádzať straty (Tokovská, 2013).

II. štádium: Časový zmätok
Starý človek v tomto štádiu trpí pokročilým poškodením mozgu. Väčšinou už ťažko chodí, zle počuje alebo vidí. Nie je schopný reálne chápať plynutie času. Čím ďalej, tým viac sa uzatvára do seba preto, aby zvládol stav izolácie a opustenosti, prekonal nudu, opäť prežil pocit, že je potrebný, aby sa mohol zaoberať minulosťou. Jeho zrak je často poškodený a používa tú časť mozgu, v ktorej sú uložené spomienky na minulosť: zvuky a pachy z minulosti, hlasy osôb, ktoré v minulosti poznal. Najstaršie spomienky sa udržia v pamäti najdlhšie. Má obmedzené logické myslenie, ktoré je poškodené Alzheimerovou chorobou, mozgovou príhodou atď. Nerozlišuje medzi prítomnosťou a minulosťou, nemá pojem o plynutí času. Nevníma rozdiel medzi časovými určeniami, akými sú minúta, hodina, deň, týždeň alebo mesiac. Namiesto uvedomovania času si uvedomuje spomienky. V tomto štádiu má jedinec uvoľnené svalstvo, pohybuje sa pomaly, často chodí bezcieľne. Oči má jasné, ale pohľad akoby na nič nezameraný, prázdny. Na opatrovateľa reaguje iba vtedy, keď ho zbadá priamo pred sebou. Dýcha a rozpráva pomaly a ticho. Nespoznáva známe osoby ani príbuzných - zabúda ich mená a osoby z prítomnosti si zamieňa s osobami z minulosti. Osoby niekedy nahrádza vecami. Značne zhoršená je krátkodobá pamäť, ale spomienky z minulosti a z dávnej minulosti ostávajú zachované - človek si pamätá pesničky, hoci ich už nedokáže spievať. Aby prekonal nudu a prítomnosť chudobnú na udalosti, vracia sa do minulosti. Prežíva známe scény a udalosti z minulosti, ktoré sa snaží riešiť. Občas dokáže čítať, ale nedokáže už písať. Pozornosť udrží veľmi krátko, nedokáže hrať hry, ktoré majú pevné pravidlá, no aj napriek tomu má stále akýsi druh intuitívnej múdrosti. Nedokáže kontrolovať pocity. Slobodne rozpráva o potrebe lásky alebo o iných pocitoch. Reaguje na očný kontakt, dotyk a blízkosť. Nevidí dôvod plniť priania ošetrovateľov či opatrovateľov a neváži si pravidlá. Rozlišuje serióznu starostlivosť a nemá dôveru k opatrovateľom, ktorí sa s ním hádajú alebo súhlasia len navonok.

III. štádium: Opakované pohyby
Jedinec sa v tomto štádiu sťahuje z reality a vracia sa do obdobia detstva, keď ešte nepoužíval slová a keď boli dôležité zvuky a pohyb. Pohybmi nahrádza reč, jeho ústa, pery a brada sa voľne pohybujú a vznikajú nové slová. Je bez sociálnej kontroly. Emócie prejavuje spontánne, i keď to iní môžu považovať za nevhodné. Vyplavujú sa doteraz potlačené emócie. Pacient stráca vedomie seba, má nejasnú sebakoncepciu a v pokročilejšom štádiu sa nespozná v zrkadle.

Jedinec v tomto štádiu nehovorí zrozumiteľnými vetami. Opakuje zvuky, ktoré sa naučil v detstve: napríklad mľaskot, krik a spev. Pocity vyjadruje pomocou opakujúcich sa pohybov. Odpovedá len vtedy, keď je stimulovaný dotykom, očným kontaktom alebo hlasom. Jeho hlas je pokojný a melodický alebo vysoký, vzrušený a prenikavý. Kričí, kope, chodí bezcieľne a vykonáva neúčelné kývavé pohyby. Oči má privreté alebo otvorené, ale nepozerá na nič konkrétne. Často je inkontinentný. Nedokáže písať, čítať, ale niekedy ešte dokáže spievať. Svoj telesný stav si už neuvedomuje. V tomto štádiu si jedinec ešte pamätá na svoje najstaršie skúsenosti. Nepamätá si však už ani mená, ani tváre. Pozornosť dokáže udržať iba veľmi krátko. Pamätá si dotyk alebo hlas. Pocity sú bez kontroly a schopnosť premýšľať o sebe sa úplne vytráca (Gulášová a kol., 2013).

IV. štádium: Vegetatívne
Vegetatívne štádium je posledným štádiom. Je to totálne stiahnutie sa z vonkajšieho sveta, úplné uzavretie sa do seba. Jedinec v tomto štádiu vzdáva boj o život. Toto štádium prichádza vtedy, keď jedinec nie je dostatočne stimulovaný alebo vtedy, keď je nadmieru medikovaný. Má zatvorené oči a sliny mu tečú z úst. Nehybné ruky ležia vedľa tela a pripomínajú zbytočné veslá. Pohybuje sa mu iba hruď. Nikto nevie, čo sa v takom človeku odohráva. V tomto štádiu jedinec unikol bolestivej prítomnej skutočnosti. Nesnaží sa o nijaké pohyby alebo zvuky. Pomoc spočíva skôr v prevencii, aby k tomuto štádiu nedošlo. Wirth (2013) konštatuje, že ak je už jedinec v tomto štádiu, je veľmi ťažké vrátiť ho späť. Niektorí jedinci v tomto štádiu (umytí, zaopatrení, starostlivo polohovaní a umelo vyživovaní) žijú aj dlhé roky, iní zomierajú hneď, ako sa do vegetatívneho stavu dostanú. V tomto štádiu má jedinec zatvorené oči, uvoľnené svaly, telo je vpadnuté, nepohyblivé, často v polohe plodu. Nedokáže rozprávať. Dýchanie je ľahké. Človek v tomto štádiu je utiahnutý do seba, preto nemožno určiť nijaké psychické príznaky. Neprejavuje nijaké vnemy a nie je v stave začať akúkoľvek činnosť. Takmer vôbec nereaguje.

Techniky validácie
Naomi Feil vypracovala rôzne techniky pre jednotlivé stupne demencie. Ponúka postupy, ktoré by mohli byť v danom stave pacienta užitočné. Samotné techniky sú pomerne jednoduché. Nevyžadujú nijaké odborné štúdium. Obsahujú pomerne veľa prvkov neverbálnej komunikácie: dotyk, očný kontakt, tón hlasu, hudbu. Nie sú určené iba terapeutom ale každému, kto sa so starými ľuďmi s demenciou stretáva a pracuje s nimi. V niečom sa podobajú technikám, ktoré používajú aj iné prístupy, v niečom sú značne odlišné. Základ techník validácie spočíva v rozpoznaní toho, čo a ako človek s demenciou vyjadruje. Správne reagovať na emócie niekedy znamená odklon od reality ako takej. Účinok validácie je pozorovateľný už aj pri pomerne nízkej intenzite stretnutí - niekoľko minút za týždeň. Jednotlivé prvky validácie sa môžu stať súčasťou komunikácie iných techník alebo súčasťou bežnej komunikácie opatrovateľského personálu. Techniky validácie sa môžu využívať tak pri práci so skupinou ako aj pri individuálnej terapii. Individuálny prístup vyžadujú najmä pacienti s vyšším stupňom postihnutia. Pri skupinových sedeniach treba klásť väčší dôraz na pohodlie a na to, aby každý z prítomných mohol vnímať, že je „jedinečný“. Členovia skupiny sú povzbudzovaní k nejakej zjednocujúcej aktivite, napríklad k spevu alebo sa v skupine ponúkne spoločné občerstvenie (Ferková, Ilievová, 2013).
V nasledujúcej časti uvádzame najčastejšie odporúčania validačnej terapie podľa konceptu Naomi Feil.

1.Koncentrácia. Každé validačné stretnutie by sa malo začínať tzv. „centrovaním“. Pri centrovaní sa terapeut koncentruje sám na seba. Koncentruje sa na svoj dych a hlbokým dýchaním sa snaží zbaviť svojich vlastných negatívnych pocitov (hnevu a frustrácie). Keď sa zbaví svojich negatívnych pocitov, je pripravený lepšie vnímať pocity ľudí, s ktorými príde do kontaktu.

Pri koncentrovaní odporúča Naomi Feil nasledujúci postup:
1. koncentrovať sa na bod, ktorý je približne v strede tela asi 5 cm pod povrchom,
2. nosom sa nadýchnuť, naplniť telo vzduchom a ústami vydýchnuť,
3. snažiť sa ukončiť každý vnútorný dialóg a pozornosť venovať iba dýchaniu,
4. opakovať tento postup pomalým tempom osemkrát (Vlášková, 2013).

Celá technika by nemala trvať viac ako tri minúty. Starý človek, ktorý sa zaoberá svojím životom, väčšinou nemá záujem o porozumenie vlastných pocitov. Nepociťuje potrebu porozumieť, prečo sa správa tak, ako sa správa. Ak sa ho terapeut snaží konfrontovať s jeho vlastnými pocitmi, sťahuje sa do seba. Ak s ním chce úspešne komunikovať, mal by sa vyhýbať otázkam, ktoré ho nútia priznávať pocity. Jednoduchosť a jednoznačnosť v komunikácii a kladenie vecných otázok je základom pre vybudovanie dôvery.

2. Opakovanie pre starého človeka, ktorý sa zaoberá svojím životom, je často útechou, že svoje slová počuje zopakované od niekoho druhého. Terapeut by nemal opakovať obsah doslova, ale prerozprávať ho tak, že použije kľúčové slová a zachová zmysel. Je dôležité naladiť sa na tón hlasu, rýchlosť a melódiu reči. Ak napríklad starý človek hovorí rýchlo, aj terapeut by to mal po ňom opakovať rýchlo a naopak. Ak sa vyskytne nejaký problém, terapeut navrhne pacientovi, aby myslel na najhoršiu možnú možnosť, ktorá by sa v danom probléme mohla stať. Použiť túto techniku je možné iba za predpokladu, že medzi pacientom a terapeutom je vybudovaná dôvera.

3. Spomínanie na minulosť. Pri probléme je pre starého človeka ťažké nachádzať nové metódy a spôsoby riešenia. Pracuje sa preto s minulosťou a skúma sa, či už pacient v minulosti niečo podobné nezažil. To môže viesť k nájdeniu osvedčenej metódy riešenia problému, ktorá pomôže vyriešiť aktuálny problém. Terapeut pomáha spomenúť si na nejakú starú známu osvedčenú metódu vyrovnávania sa so stresom. Na vyplavenie spomienok z minulosti je výhodné v rozhovore použiť otázku so slovom stále, resp. nikdy (Sheardová, 2013).

4. Držanie úprimného a blízkeho očného kontaktu. Starý človek v pokročilejšom štádiu demencie cíti lásku a istotu vtedy, keď s ním terapeut udržuje očný kontakt. Pri slabnúcom zraku sa starý človek dokáže koncentrovať iba na to, čo je priamo pred jeho očami. Často mu už chýba zmysel pre čas a jeho myslenie sa stále točí iba okolo hľadania rodičovskej opatery. Ak zbadá, že sa pred jeho očami niekto objaví, zaujme ho to. V osobe, ktorá sa mu pozerá priamo do očí, vidí niečo rodičovské a zažíva pocit istoty a lásky. Jeho strach sa vďaka tomu zmenší a prítomnosť terapeuta začne brať vážne.

5. Používanie dotyku je užitočné najmä pri práci s ľuďmi, ktorí nie sú orientovaní v čase a ktorí strácajú zrak a sluch. Títo ľudia strácajú určitú výbavu, pomocou ktorej prichádzali k informáciám a prijímali podnety. Prestávajú rozlišovať čas a nevedia, kde sa nachádzajú. Nerozlišujú ľudí a cudzie osoby z aktuálneho okolia si zamieňajú s osobami zo svojej minulosti. Sú uzavretí do svojho vlastného sveta. Ak chce terapeut s takým človekom komunikovať, musí vstúpiť do jeho sveta dotykmi, a to takým spôsobom, ako sa ho dotýkali milované osoby v minulosti. Pri prvom dotyku treba pristupovať k pacientovi spredu. Pri dotyku zo strany alebo zozadu by sa mohol zľaknúť. Vďaka dotykom sa pacientovi sprítomnia príjemné zážitky z detstva. Medzi terapeutom a pacientom tak vzniká dôverný vzťah (Ferková, Ilievová, 2013).

6. Používanie hudby. Ak človek stráca schopnosť komunikovať slovami, z pamäti sa mu vynárajú dobre známe, kedysi naučené melódie. Stáva sa, že ľudia, ktorí už nemôžu hovoriť, vedia ešte bez problémov zaspievať celú uspávanku, ktorú si pamätajú z detstva. S ľuďmi, ktorí už normálne nekomunikujú, možno niekedy spievať alebo hovoriť pomocou textu piesne. Stáva sa, že po zaspievaní piesne prehovoria niekoľko slov, aj keď normálne už mlčia. Hudba dodáva starým ľuďom úžasnú dávku energie (Vlášková,2013).

Literatúra
FERKOVÁ, E., ILIEVOVÁ, Ľ. 2013. Známy neznámy Alzheimer. In Sestra. ISSN 1210-0404, 2013, roč. XXIII., č. 4, s. 56-58.
FRANKOVÁ, V., HORT. J., HOLMEROVÁ, I., JIRÁK. R., VYHNÁLEK. M. 2011. Alzheimerova demence v praxi – konsenzus psychiatricko-neurologicko-geriatrický. Praha : Mladá fronta a. s., 2011. 70 s. ISBN 978-80.204-2423-5.
GULÁŠOVÁ, I., BREZA, J., RIEDL, I. 2013. Péče o pacienta s Alzheimerovou nemoci. In Sestra ISSN 1210-0404, 2013, roč. XXIII., č. 5, s. 31-33.
HOLMEROVÁ, I., JANEČKOVÁ, H., VAŇKOVÁ, H., VALETA, P. 2005. Nefarmakologické přístupy v terapii Alzheimerovy demence a praktické aspekty péče o postižené. In. Psychiatria pre prax. ISSN 1335-9592 , 2005, roč. 6, č. 4, s. 175-178.
HOLMEROVÁ, I., ROKOSOVÁ, M., SUCHÁ, J., VELETA, P. 2004. Nefarmakologické přístupy k pacientům postiženým demencí a podpora pečujících rodin. In Neurologie pro praxi. roč. V., 2004, č. 1, s. 17 – 20.
HROZENSKÁ, M. a kol., 2008. Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoreticko-praktické východiská. Martin : Osveta, 2008. 181 s. ISBN 978-80-8063-282-3.
HUDEČEK, D., SHEARDOVÁ, K., HORT, J. 2011. Dementia in clinical practice in 2011. [online]. [cit. 2012-02-02]. Dostupné na internete: <http://www.zdn.cz/ clanek/ postgradualni-medicina/demence-v-klinicke-praxi-v-roce-2011-462909>
JANEČKOVÁ, H., HOLMEROVÁ, I., VAŇKOVÁ, H., KAŠLÍKOVÁ, T. 2008. Úloha vzpomínek při práci se seniory. In Rezidenční péče. ISSN 1801-8718, 2008, roč. 4, č. 1, s.18-19.
JIRÁK, R. 2008. Diagnostika a terapie Alzheimerovy choroby. In Neurológia pre prax. ISSN 1335-9592, 2008, roč. 9, č. 4, s. 224-227.
JIRÁK, R., HOLMEROVÁ, I., BORZOVÁ, C. a kol. 2009. Demence a jiné poruchy paměti : komunikace a každodenní péče. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2009. 164 s. ISBN 978-80-247-2454-6.
MAČKINOVÁ, M. 2009. Validačná terapia. In Revue ošetrovateľstva, sociálnej práce a laboratórnych metodík. ISSN 1335-5090, 2009, roč. XV., č. 2, s. 90 –91.
MAGUROVÁ, D., DERŇÁROVÁ, Ľ., JENČÍKOVÁ, E. 2008. Poskytovanie paliatívnej a hospicovej starostlivosti o klienta v domácom prostredí v terminálnom štádiu ochorenia. In MOLISA 5, Medicínsko-ošetrovateľské listy Šariša. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, fakulta zdravotníctva v spolupráci s FNsP J.A.Reimana v Prešove. ISBN 978-80-8068-882-0, 2008, s.130 –133.
PIDRMAN, V., KOLIBÁŠ, E., 2005. Změny jednání seniorů. Praha: Galén, 2005. 189 s. ISBN 80-7262-363-X.
SHEARDOVÁ, K. 2010. Alzheimerova nemoc a zapojení pečovatele do boje o kvalitu života. In. Neurologie pro praxi. ISSN 1213-1814, 2010, roč.11, č. 3, s. 172-177.
SHEARDOVÁ, K. 2011. Současné možnosti terapie demencí, význam nefarmakologických intervencií. In Psychiatria pre prax. ISSN 1335-9584, roč. XII., 2011, č. 3, s.124-126.
TOKOVSKÁ, M. 2013. Kognitívny tréning v zariadení pre seniorov. In Sestra a lekár v praxi, ISSN 1335-9444, roč. XII., 2013, č. 1, s. 38-39.
TOPINKOVÁ, E. 2005. Geriatrie pro praxi. Praha: Galén, 2005. 270 s. ISBN 80-7262-365-6.

Autori:
PhDr.Iveta Ondriová PhD.
PhDr. Terézia Fertaľová, PhD.
Fakulta zdravotníckych odborov PU
Partizánska 1, 08001 Prešov
Tato emailová adresa je chráněna před spamboty, abyste ji viděli, povolte JavaScript

Additional Info

Administrátor 3

Administrátor 3

E-mail: Tato emailová adresa je chráněna před spamboty, abyste ji viděli, povolte JavaScript

Poslední od Administrátor 3

nahoru